Vedľajšie produkty dezinfekcie

Pojem dezinfekcia vody definuje na Slovensku technická norma STN 75 0150 Vodné hospodárstvo ako proces ničenia choroboplodných organizmov a zárodkov, ktorým sa zabezpečuje epidemiologická nezávadnosť vody. Pitná voda môže byť totiž cestou prenosu nebezpečných infekčných ochorení ako sú týfus, dyzentéria, cholera a rôzne iné infekčné hnačkové ochorenia. K najčastejším spôsobom dezinfekcie patrilo v minulosti chlórovanie.  To bolo plošne zavedené ako najvhodnejšie riešenie mikrobiologických nedostatkov v kvalite vody aj v našich podmienkach napriek tomu, že žiaden hygienický predpis ho povinne nenariaďoval. Používanie látok na báze chlóru podporovali nízke finančné náklady, ale aj reziduálny účinok chlóru.

Poznatky o vzniku vedľajších produktov dezinfekcie (ďalej len „VPD“), preukázanie nedostatočného dezinfekčného účinku chlóru na niektoré patogénne mikroorganizmy ako aj nepriaznivé ovplyvňovanie senzorických vlastností priviedli v posledných rokoch viaceré krajiny k presadzovaniu princípov dodávania pitnej vody bez chlóru. 70-te roky minulého storočia priniesli nové poznatky o vzniku VPD, ktoré  vznikajú reakciou chlóru s organickými látkami (podľa posledných výskumov vznikajú aj pri používaní chloramínu, oxidu chloričitého aj ozónu). Väčšina VPD bola do sledovania zaradená v posledných rokoch.

Najznámejšími VPD sú kyseliny halooctové a trihalometány zastúpené látkami: chloroform, bromoform, dibrómchlórmetán a brómdichlórmetán. Štyri uvedené trihalometány a deväť halooctových kyselín tvoria väčšinu halogénových VPD nájdených v chlórovanej pitnej vode. Podľa IARC (Medzinárodná organizácia pre výskum rakoviny) sa niektoré z látok v prípade vyšších koncentrácií a dlhodobého užívania radia medzi pravdepodobné karcinogény alebo látky, ktoré majú nepriaznivé účinky na reprodukciu a vývoj. Preto je ich maximálna úroveň v pitnej vode limitovaná - pre sumu trihalometánov je limitná hodnota = 0,10 mg/l a pre kyseliny halooctové je limitná hodnota = 60,0 μg/l. Okrem toho je v pitnej vode limitovaný aj obsah chlorečnanov, chloritanov a bromičnanov. Prekročenie povolených hodnôt vylučuje pitnú vodu z používania.

Okrem uvedených látok je hodnotou 0,3 mg/l limitovaný aj obsah samotného chlóru. Podozrenie na jeho zvýšený obsah býva často predmetom sťažností spotrebiteľov. Skúsenosti úradov verejného zdravotníctva zo štátneho zdravotného dozoru nad pitnou vodou potvrdzujú, že limitná koncentrácia chlóru býva u nás prekračovaná len výnimočne. Skôr naopak, cca v polovici vzoriek pitnej vody, odobratých úradmi verejného zdravotníctva z verejných vodovodov, nie je možné prítomnosť chlóru ani zmerať. Preto obavy zo zdravotných účinkov chlóru u nás nie sú opodstatnené. Limitná hodnota pre chlór ako aj ďalšie VPD zohľadňuje vysoký stupeň opatrnosti. Ak by pitná voda bola chlórovaná aj na hornú hranicu limitu, pri vypití 2 litrov tejto vody denne by dávka pre priemerného dospelého človeka s hmostnosťou 70 kg predstavovala zanedbateľné riziko. Podobne je to v prípade dezinfekcie vody chlórdioxidom, ktorá je v našich podmienkach druhou najčastejším spôsobom chlórovania.